|
Ateizmus je skôr jav novoveku. Kedysi sa pod "pohanstvom" chápalo čosi iné, ako ateizmus - a síce mnohobožstvo, ktoré v primitívnejších kultúrach stále je. Aj Egypťania, Rimania a Gréci mali dokonca množstvo bohov. Lebo človek je tvor prirodzene náboženský. Skôr rozvojom vedy sa mohlo začať zdať, že ľudia Boha nepotrebujú. Pokusy o náhradu Boha v civilizáciách nedopadli dobre - dobrá vôľa jednoducho nestačí, lebo sme zranení dedičným hriechom a stále máme náklonnosť aj k zlu. Tak sa zvrtli v diktatúry, či v preferovanejšie vrstvy spoločnosti, dokonca aj demokracia bez zásad (založených na všetkých Božích prikázaniach) sa stane raz totalitou-neslobodou (to vidíme napr. v súčasnom genderizme, či aj liberalizme, ktorý síce hlása slobodu, ale najviac bojuje s kresťanstvom, ktorého svetonázor neuznáva ako rovnocenný). Neveriť v Boha je možné, viera je aj dar od Boha a môže sa stratiť (hlavne nepraktizovaním viery, lebo Boh sa nasilu nevnucuje, či nalomením skúšanej viery, ktorá je slabá). Veľa môže spraviť ateistická výchova a prostredie, hlavne rodina. Nech by mal dotyčný akékoľvej dôvody na nevieru v Boha, na jej udržanie potrebuje však "veľa viery" - vidí krásny usporiadaný svet s účelnosťou (cieľom), riadiaci sa múdrymi prírodnými zákonmi; príčinnosť (každý účinok má príčinu) hovorí v konečnom dôsledku o Pôvodcovi; existuje svedomie, čo tiež poukazuje na vyšší cieľ ľudstva; atď. Treba sa za nich aj modliť a postiť a byť im príkladom, aby sa sami zamýšľali nad vierou a ľahšie prijali Boha. Ako si vysvetliť a vysporiadať sa s vecami, ktoré sú v Biblii a sú v rozpore s Božími prikázaniami (mnohoženstvo, hromadné zabíjanie,...) Mnohoženstvo - ľudstvo nemalo hneď k dispozícii Desatoro. Ľudia ho mali síce v srdci vtlačené, ale "nečítali ho tam". Boh ich viedol aj postupne, postupne dostávali Desatoro a iné zákony, boli teda aj napísané a tak ešte zreteľnejšie. V Novom Zákone, za čias Ježiša, to už bolo zasa o inom, a napr. aj ešte s vtedajším otroctvom a s nerovnoprávnosťou ženy najlepšie skoncovalo práve kresťanstvo - náboženstvo lásky. Hromadné zabíjanie - v staroveku mali národy každý svojich bohov a členovia národa týmto bohom "patrili". Keď jeden národ porazil iný, chápali to tak, že to ten ich boh, či bohovia, im ho pomohli poraziť a tak aj bohom potom patrí korisť - tak zabíjali zvyšných členov porazeného národa. Navyše jediný Boh je darcom života a aj jeho jediným právoplatným odoberateľom, On teda mohol prikázať niekoho zabiť. Národy prítomné pred Izraelitmi v zasľúbenej zemi sa rozhodol vyničiť kvôli neprávostiam, ktoré tam konali, nie "iba tak". Treba si však uvedomiť aj to, že prikázania Izraelitov boli už omnoho jemnejšie oproti iným národom. Napr., dnes tvrdé "oko za oko, zub za zub" bolo vtedy prelomom, lebo dovtedy platila mnohonásobná pomsta, takto po novom teda platila aspoň spravodlivosť. Tiež ich učil mať vo veľkej úcte (normálnych) cudzincov. Čo sa týka zabíjania počas putovania Izraelitov po púšti, či zabitie tých, ktorí strhávali ľud zlým smerom, si treba uvedomiť, že väzenia neboli a bolo treba uchrániť zvyšok národa, aby sa od nich neskazil. Tento princíp platí stále. Teoreticky aj dnes napr. trest smrti by bol dovolený, keby ochrana pred nespravodlivým útočníkom by iná nebola možná. Avšak, aj pápež z konca 20. st. sv. Ján Pavol II. povedal, že dnes už prakticky taká situácia nastáva zriedka, ak vôbec, vďaka dostatočne stráženým väzeniam. Tí, čo kazili ľud kedysi na púšti, museli byť vylúčený z ľudu - a to pre nich aj tak znamenalo na púšti prakticky istú smrť. Je pochybovanie hriech? Keby to bolo z pohŕdania Bohom, tak áno. Ale keď je to z toho, že príde na um taká myšlienka, alebo človek hľadá pravdu a niečo vo viere mu nie je na prvý pohľad jasné, tak nie, ale, má sa snažiť odstrániť pochybnosť. Aj o tom je rast vo viere človeka, zvlášť v dospievaní, že to, čo mu bolo povedané kedysi, sa sám snaží pochopiť aj viac rozumom, a mnohé aj overiť vlastnou skúsenosťou. Ale to sa nemusí báť. Pýtať sa a rozmýšľať o viere teda nie je hriech, je to často potreba, aby človek hlbšie pochopil zmysel právd viery, myšlienky zo Svätého Písma, atď. My katolíci máme výhodu - nemusíme sa báť pýtať na vieru. Totiž Boh, ktorý nám dal (nadprirodzené) poznanie z viery, nám dal aj rozum a teda prirodzené poznanie vecí. Teda viera a rozum si neodporujú, lebo ich nám obe dal Boh. Zatiaľ aspoň odkaz na inú túto stránku, kde je taký jednoduchý test na rozpoznanie, ale samozrejme, realita je ako vždy komplikovanejšia :-) Téme lásky sa venuje aj celá podstránka Veľkosť hnevu nehovorí o spravodlivosti, či nespravodlivosti. Hnev je sama o sebe neutrálna emócia, ktorú môžme využiť či dobre, alebo zle. Ak bránime nejakú spravodlivú vec, a ktosi ju porušuje veľmi vážne, je potrebný aj veľký spravodlivý hnev. Aj Ježiš taký mal, keď vyhnal z chrámu tých, čo ho nevyužívali na modlitbu, ale predávanie. Skôr to závisí teda od toho, či primerane človek reaguje. Ak reagujem správne, je to dokonca čnosť. Ak málo nespravodlivo preženiem hnev, je to ľahký hriech, ak vážne preženiem hnev (veľmi nespravodlivo ublížim, nejde mi o nápravu druhého, ale o vážne poníženie druhého), je to ťažký hriech. Existuje na Slovensku jedna stránka, www.dokostola.sk, ktorej cieľom je zhromažďovať údaje o termínoch svätých omší v kostoloch na Slovensku. Funguje celkom zaujímavo, ale nikdy nemáme 100 percentnú istotu, či je daný údaj správny. Zvlášť na dedinách sa častejšie menia sväté omše aj počas týždňa, atď. Preto pre istotu je lepšie si vygoogliť stránku danej farnosti a tam si pozrieť najaktuálnejšie oznamy, kde určite sú časy svätých omší, aj spovedania. Stránka našej farnosti je www.farasenec.sk. |